AIESEC PRAHA

Friday, December 25, 2009

Keňa 2009

Ako asi väčšina spomedzi nás, študentov, aj ja som sa koncom minulého školského roka rozhodoval ako stráviť svoje leto. Nemal som jasnú predstavu o tom čo ani kde by som chcel robiť. Jediné čo som vedel bolo, že to musí byť niekde mimo ČSR, ideálne mimo EU. Predošlé leto som strávil pracovne v USA a napriek tomu, že to bola nepochybne výborná skúsenosť, mal som chuť sa trochu viac kultúrne šokovať a vycestovať do nejakej diametrálne odlišnej krajiny. Už odmalička ma lákala Afrika a vďaka členstvu v organizácii AIESEC sa možnosť vycestovať priam sama ponúkala ako na striebornom podnose.

Je jún 2009 a môj sem začína naberať konkrétnejšie obrysy až sa mi nakoniec podarí dohodnúť letný pobyt v Keni. Vzhľadom na to, že všetko to bolo riešené veľmi na rýchlo, musel som si kupovať letenku len dva týždne dopredu (čo ale nijak drasticky neovplyvnilo cenu – práve naopak) a viete si predstaviť ako sa asi tvárila doktorka keď som k nej prišiel s tým, že o týždeň letím do Kene a potrebujem očkovania proti všetkým možným chorobám (a nie je ich zrovna málo) naraz.

Po všetkých počiatočných problémoch som teda mohol konečne vycestovať. Nie som zrovna impulzívny človek a preto som bol až do posledného okamihu z najväčšom pokoji a prvé známky nervozity na mňa prišli až keď som po prestupe v Istanbule videl v lietadle na obrazovke krajiny, ponad ktorými práve idem preletieť - Turecko, Egypt, Sudán, Etiópia a na záver Keňa. Všetko bolo zrazu reálnejšie a mňa konečne chytilo to pravé nadšenie z cesty do nepoznaného.

Po pristátí na letisku v Nairobi som zažil prvý šok a síce teplotu. Síce som vedel, že Nairobi leží prakticky na rovníku a teda počasie je tu v podstate celý rok rovnaké a aj to, že leží v značnej nadmorskej výške (1661 m), prišiel som samozrejme ako typický nevedomý európan, oblečený len v krátkom tričku a krátkych nohaviciach. Radšej som rýchlo vyhrabal sveter a išiel si nájsť nejaké teplé miesto kde strávim noc. Priletel som totiž o 1:00 a už som vedel, že ma minimálne do 8:00 nikto vyzdvihnúť nepríde. V noci je to totiž priveľmi nebezpečné.

Po prvom týždni som sa už ale cítil ako rodený Keňan. Už mi dávno nevadilo, že všade je plno ľudí, medzi ktorými sa stále nájdu jedinci, ktorí sú presvedčení, že mzungu (pozn. beloch po swahilsky) v ich krajine musí byť zaručene bohatý turista a teda ochotný sa so svojimi peniazmi podeliť. Zvykol som si na mestskú Hromadnú dopravu. Hromadnú s veľkým H, pretože tento pojem asi najlepšie vystihuje skutočnosť, že všetky autobusy aj matatu (akési malé dodávky) sa zo zastávky pohli vždy až keď boli do prasknutia plné. Nemá zmysel spomínať, že akékoľvek cestovné poriadky (časy, trasy) ani nejaké pevne stanovené cestovné tu nenájdete, všetko sa riadi podľa dennej hodiny a nálady sprievodcu, ktorý je okrem šoféra súčasťou každého dopravného prostriedku. Zvykol som si aj na miestnu menu, kenský shilling, čo nie je tak úplne ľahké, pretože aj mince s rovnakou nominálnou hodnotou vyzerajú odlišne, pretože každý prezident má tendencie nechať vyrážať nové mince so svojou podobizňou.

Pre lepšie pochopenie tohto fenoménu by sa zrejme zišlo v krátkosti načrtnúť súčasnú politickú situáciu v historickom kontexte. Ako väčšina afrických krajín v šesťdesiatych rokoch, Keňa získala nezávislosť od Veľkej Británie v roku 1963 vďaka zásluhám Jomo Kenyattu, ktorý sa stal aj prvým prezidentom Kenskej republiky. Ako zjednotiteľ národa mal pochopiteľne veľkú podporu verenosti a až do súčasnosti je v podstate najvýznamnejšou postavou v dejinách Kene, sú po ňom pomenované ulice, letisko, parky a dokonca je na jeho počesť aj štátny sviatok Kenyatta day (20.10.). Ďalším prezidentom sa stale Daniel Moi, ktorý sa preslávil hlavne bojom s narastajúcou korupciou a odporom ku komunizmu. V podstate len potvrdil silný mandát, ktorý v krajine prezident mal a tešil sa taktiež veľkej obľube zo strany verejnosti. Tretí a súčasný prezident Mwai Kibaki už ale nešiel v stopách svojich úspešných predchodcov a za jeho vlády prekvitá korupcia (najskorumpovanejšou inštitúciou je paradoxne Protikorupčný úrad), pod zámienkou ochrany domácich výrobcov sa zhoršujú podmienky pre zahraničných investorov a vláda je povestná zlým hospodárením. Nespokojnosť obyvateľstva pochopiteľne narastá, ale tradične silný mandát prezidenta spolu s faktom, že v krajine má de facto absolútne moc jedna strana, im neumožňuje konať.

Napriek všetkým týmto negatívam Nairobi ako hlavné mesto, spolu s mestami ležiacimi na hlavnej ekonomickej tepne krajiny, tiahnúcej sa popri južnej hranici s Tanzániou (os Mombasa – Nairobi - Kisumu) prosperujú a najmä v Nairobi môžme nájsť sídla najväčších svetových spoločností, národných a nadnárodných bánk ako aj jedno zo štyroch sídiel OSN. Vyplýva to z pozície mesta, ako de facto hlavného mesta regiónu Východnej Afriky, ktoré navyše disponuje dobrou bezpečnostnou aj situáciou (v porovnaní s ostatnými mestami regiónu) a výhodnou centrálnou polohou.

Keňa navyše ťaží z cestovného ruchu, ktorý tu naozaj prekvitá a do Východnej Afriky to ťahá čoraz viac zahraničných turistov. Napriek tomu som sa však v hlavnom meste cítil ako jediný, alebo jeden z mála bielych ľudí. Je to spôsobené faktom, že síce Jomo Kenyatta International Airport v Nairobi slúži pre väčšinu cestovateľov ako vstupná brána do Afriky, mnoho z nich sa po príchode vydá spoznávať krajinu mimo hlavného mesta, čo sa im absolútne nedá upierať, pretože či už sa jedná o 7 národných parkov, pobrežie Indického oceánu, zasnežené vrcholky Kilimandžára na hraniciach s Tanzániou, Viktóriino jazero (Ukerewe), alebo jednoducho transport do okolitých krajín, ktoré majú taktiež čo ponúknuť (hlavne Tanzánia a Uganda), všetko sú to turisticky hodnotnejšie miesta ako samotné Nairobi. Nesporná výhoda Nairobi, kvôli ktorej som tam aj čiastočne išiel spočíva v tom, že sa dostanete do bližšieho kontaktu s domácimi a nenarážate všade na turistov ovešaných fotoaparátmi. A okrem iného je to tiež vďaka svojej polohe výhodné miesto pre cestovanie. Nie je problém vyraziť na víkend do národného parku , pretože v okolí ich je dosť, navyše sú dobre dostupné čo sa týka dopravy a vzdialenosti a v meste sa dá nájsť mnoho spôsobov ako tieto parky cenovo výhodne navštíviť (či už sa jedná o agentúry, alebo súkromných dopravcov).

Čo sa týka mojej náplne práce, pracoval som hlavne so študentami vysokých škôl a príležitostne som bol v kontakte s firmami, ako hlavnými partnermi AIESEC v Keni. Mojím najväčším šokom (v pozitívnom zmysle) bolo zistenie, že totálne odlišným podmienkam, v ktorých tamojší ľudia žijú, je ich mentalita veľmi podobná tej našej. Prišli mi dokonca bližší ako ľudia Američania, u ktorých som naozaj zaznamenal niekoľko dosť odlišných vlastností. A v Keni nie, tu to bolo niečo úplne iné, mohol som sa správať ako doma a všetko bolo bez problémov. Zmysel pre humor, riešenie problémov, proste všetko mi prišlo tak strašne blízke, že keď prišiel čas odchodu, skoro som zmeškal lietadlo, pretože mi bolo povedané, že Keňu nemôžem opustiť triezvy a tak sme až do 1:30 (môj odlet bol 2:30) vymetali rôzne bary. A potom to prišlo. Musel som nastúpiť do lietadla a dať zbohom všetkým priateľom, ktorých som tam za 6 týždňov spoznal s vedomím, že či sa vrátim za rok alebo za štyri, môžem si byť istý, že keď im zavolám tak si na mňa spomenú a znovu spolu zažijeme veľa sjvelých zážitkov ako v lete 2009.

roman.kovac@aiesec.cz

1 Comments:

Post a Comment

Subscribe to Post Comments [Atom]



<< Home