AIESEC PRAHA

Monday, January 18, 2010

Stáž na Srí Lanke: všedné veci nevšedným spôsobom

Ostrov, lokalizovaný na opačnom konci sveta, tesne po ukončení nepokojov, nazývaný posvätným, bol vhodným predpokladom na nezabudnuteľnú stáž. Avšak ani v tých najtrúfalejších predstavách som nepredpokladala, že každý deň na ňom bude takým dobrodružstvom. Zamilovala som si krajiny, kde som nútená používať všedné veci nevšedným spôsobom.

Najhlbším dojmom aj s odstupom času ostáva absolútna bezvýznamnosť času, dohadovať sa na konkrétnom termíne je bezpredmetné. Priemerné hodinové meškanie je realitou, nie je sa kam náhliť a treba si užiť naplno prítomnosť. Pracovala som pre neziskovú organizáciu Horizon Lanka v dedinke Mahavilachchiya v severnejšej časti ostrova, a keď som tam prišla po prvýkrát, ostala som šokovaná, absolútne najlepšia zašiváreň akú som doteraz videla...chalúpka, nič, nič, chalúpka... poprepletaná úzkymi prašnými cestičkami plnými výmoľov a obklopená národným parkom a ryžovými políčkami. Ručné pranie, varenie na otvorenom ohni, hlinené podlahy, hygiena v potôčiku alebo provizórnej kúpeľni, jedenie rukami, palmová trieda, popíjanie kokosového mlieka z čerstvo natrhaných kokosov, lozenie po mangovníkoch, naháňanie korytnačiek a varanov ma len presviedčali v tom, že po troch mesiacoch bude transformácia na divožienku takmer dokonalá. V úplnom kontraste s tým pôsobila budova Horizon Lanky, kde bola dokonca klimatizácia a DVD, a čo bol pre mňa väčší šok, celá oblasť je zawifičkovaná. Viete si to predstaviť, v krajine, kde sa chodí spávať so sliepkami a vstáva sa s prvými lúčmi slnka (veľmi praktické vzhľadom na všadeprítomný hmyz, komáre a mravčeky), kde občas nie je ani prúd, majú internet. Ako mi neskôr bolo objasnené, bolo to aj z praktických dôvodov, pretože okrem využitia internetu pri výučbe, umožňuje kontakt so svetom, pretože cesty sú tak rozbité, že tlač sa tu občas dostane len veľmi ťažko. Za všetko hovorí, keď som si na vlastnej koži skúsila niekoľkokrát výmenu kolesa na prasknutie plnom autobuse a napriek tomu, že nik nevystúpil a moril sa s tým samučičký vodič, netrvalo mu to dlhšie ako pár minút, holt prax je prax.

Žila som v 5 člennej rodinke, bolo krásne mať malých súrodencov a hneď po prvých dňoch mi darovali snáď najkrajší darček, aký len mohli.... oni mi vyrobili dvere!!! Viete si to predstaviť? Staré, ošarpané, pozbíjané dvere, ale boli moje, jediné v domčeku :). Naša komunikácia bola vďaka jazykovým bariéram značne zložitá, ale časom sme si vytvorili systém, a ja som objavila, že veľa slov sa dá povedať telom. Moja nová mama na mňa nikdy nezabudla, dokonca i keď som šla na výlet, tak som dostala v novinách zabalený balíček, alebo ak ma niekto pozval na večeru, Amma stále dobehla s vidličkou a prevarenou vodou, zlatíčko. Na oplátku som rodinke pomáhala s úlohami, samozrejme len s angličtinou a matematikou a pripravila som im aj pár našich jedál, čo bol pre mňa mierny boj. Za normálnych okolností sa tiež radšej kuchteniu vyhýbam, ale pri robení kaše vidličkou, či krájaní na špeciálnom kosáčiku (nožík sa u nás nevyskytoval) som sa ofrflala snáď ako ešte nikdy. Pochopila som, že ryža sa dá jesť päťkrát denne a jedlo bez kokosu a chilly sa snáď ani nedá nazvať chutnou stravou.

Napriek tomu, že moja práca mala byť skôr ekonomická a učeniu som sa mala venovať len raz týždenne, nakoniec som popri analýzach, rozpočtoch a účtovaniu stíhala aj každodenné učenie. Nemala som takmer žiadne skúsenosti s deťmi a už vôbec nie s učením, ale ako som zistila, je to jedna veľká hra. Stačí udržať ich pozornosť, byť kreatívny, chváliť ich a všímať si ich názory. Samozrejme, nebolo to ľahké, keďže som mala žiačikov so značne odlišnou úrovňou poznatkov, ale kreslením a spievaním (áno, podarilo sa im to, čo zatiaľ nikomu. Donútili ma s mojím absolútnym antitalentom k hudbe i spievať, ale prežili sme :)). Vďaka ekonomickej práci som zas lepšie spoznala aktuálnu ekonomickú situáciu ostrova a bližšie nahliadla k fungovaniu činností v neziskových organizáciách.

Popri práci som mala aj dostatok času na cestovanie, navyše moji kolegovia boli takí milí, že ma často ma mojich cestách sprevádzali. Vďaka neúplnému odmínovaniu ostrova, je severná časť turistom ešte stále neprístupná, ale zvyšok ostrova aj tak poskytuje dokonalý zážitok - neskutočne dlhé a prázdne pláže, rozľahlé čajovníkové pláže, obrovské vodopády, hory s nekonečným výhľadom (ale aj pijavičkami), pagody, rôzne chrámy a posvätné miesta a samozrejme najznámejšia Levia hora.

Je ťažké popísať všetky dojmy a zážitky z tejto stáži. Dala mi ozaj veľa, okrem bežných vecí som sa naučila ako vyrobiť triedu len z paliem, hlinenú podlahu, či papier zo slonieho hnoja, hlavne som sa naučila vážiť si maličkostí. Dážď po dlhých týždňoch sucha je ozaj dôvodom na tanec. Neuveriteľne si ceniť darčeky ako pero, zošit, za všetko hovorí, že som došla bez pier, nechala som tam aj pár tričiek a botasky, ale tá detská radosť stála zato.

Môj odkaz je preto jednoduchý, neváhajte, nebudete ľutovať.

0 Comments:

Post a Comment

Subscribe to Post Comments [Atom]



<< Home